Dnes som mala poslednú skúšku. A potom malo prísť more a víno. Veď aj príde.... až po skúške, ktorú si zopakujem v pondelok. To ma netrápi. Bol to len krátky úvod.
Ďakujem za FX. Už dávno mi nič takto kvalitne neuvoľnilo myšlienky. Asi by som sa mala učiť menej, písať viac a bolo by to fajn. Je to parádna vec.
Už prvý pohár argentínskeho torrontes-u za 5 € sa prejavil v hojne slzami pokvapkanom moleskine, kde som zapísala pár strán. Len také somarinky. Priebežná spoveď.
Druhý pohár priniesol dodatočný tlak v hlave, ktorý teraz mienim nejakým spôsobom odstrániť. Najradšej by som si o ňu obila tanier. Len tak, aby tiekla krv. Vlastne, ani neviem prečo. Som pasívna. Mmt, dopijem ho..... vzniká kresba.
Pohár tretí. Hej, honey it´s just a cigarette, it cannot be that bad... Každý o svojom. Jedno, čo na víne zbožňujem, je jeho ľahostajnosť. Nákazlivá. Prenáša sa. Pasívne žmurkanie, lenivé rozprávanie, svet je krásny (resp. nič nezmôžem). Mám to rada. Ľudia, ktorí majú radi víno, nie sú alkoholici, ale notorickí vychutnávači ľahostajnosti.
V tejto fáze sa mi formujú základné postoje voči tomu, čo neznášam a čo sa mi hnusí.
Idem si naliať štvrtý (aby On netvrdil, že som opitá po dvoch).
Sedím v nových gaťkách Victoria´s Secret a zisťujem ich jemnosť. Značky. Odvrátim tento monológ od mudrujúcich pivných rečí a uvažuje nad tým, čím som obmedzovaná.
Prírodou – chcem si oholiť hlavu..... ale tie vlasy zas tak rýchlo nedorastú.
Spoločnosťou – mám chuť chodiť holá, v pančuchách, spodnom prádle, v ničom...... Neda še. Lebo spoločnosť a tie ich vy...... normy.
Financiami – ak by boli, tak tu nie som (na tomto území).
Vzťahmi – citové vydieranie a počúvanie blbých rečí. Niekedy som nemala rada priamych ľudí, bolo ich veľa. Teraz mi chýbajú. Pretože reči poza môj chrbát nezachytávajú žiadné sluchové receptory.
Asi sa mi už nechce písať, sorry...
Z.
